Gaja stále ticho sedela, takmer bez pohnutia, len nenápadné pohyby strapatej ofiny naznačili, že občas žmurkla. Otočila ku mne hlavu a spoznala, že som hore. Nadšene skočila prednými labami na moju perinovú hromadu, až som sa od bolesti prehla. V očiach mala nedočkavosť a v hlase naliehavosť, keď studeným čumákom dorážala na moju tvár, uši, nos. Posadila som sa a pozrela na strechy domov v atriu. Boli biele.
Usmiala som sa. Gaja vedľa mňa vrtela chvostom a stála na všetkých štyroch aby mohla hneď a zaraz vyštarovať. Hneď ako sa postavím z postele.
Neviem ako sa to stalo, že Gaja bola zrazu za bránou. Nebyť vodítka, ani by som nevedela, že mám so sebou psa. Za každou zákrutou sa mihla rýchlosťou svetla. A pritom všetko naokolo bolo také tiché. Biele a mäkké a vločky do toho ticha padali ešte tichšie, akoby nechceli rušiť ani len svojím letom. Len krátke studené tóny topiace sa na mojej tvári prezrádzali, že nie sme v Brueghelovom obraze, ale v zimnom meste a biele pod mojimi nohami nie je papierový piesok ale voda, ktorá netečie.
Tak ale takto to vonkoncom neprežívala Gaja. Biely chodník bol po pár chvíľach plný čiernych psích láb a ďalšie pribúdali s rýchlosťou blesku. Väčšina z odtlačkov končila dlhou čiarou, keď sa rozjarený pes šmykol a letel ďalej napoly po riti. Jančila v tom snehu akoby ho všetok chcela ešte raz rozvíriť aby znova padal a padal. A do toho všetkého ho – žrala. Ale nie len také zdvorilostné ulíznutie. ŽRALA. Papuľa tesne nad zemou vyžierala cestičku v snehu ako chlpatý pacman. Ratrak mohol hrdzavieť závisťou. Mezditým ako sa snažila nadýchnuť sa keď jej sneh zabehol, grgala naglganý vzduch. Zimná rozprávka.
Na venčiacej ploche sme museli vyzerať tak akosi nezvyčajne. Pes sa totiž venčil zadkom napred a miesto chôdze Gajka predo mnou cúvala. Úžasné veci si treba užiť naplno a keďže mojetopánky pri chôdzi vykopávali malé hrudky snehu, skákala po nich akobyto boli mačky letiace z neba. Neviem celkom dobre, koľko toho snehu chcela zožrať, ale všetko, čo zožrala dovtedy, jej bolo málo. Zožrala ho toľko, že ten, čo sa v nej roztopil, hneď aj vypúšťala ako malý tanker na snehovom mori. Keď bola menšia, roztopila sa nám zvyčajne až doma. Mláčka rozlievajúca sa pod naším chlpatým snehuliakom bola jasným znakom, že tento odmäk už nestihneme vyvenčiť.
Každú zimu mám pri Gaji pocit akoby všetok sneh na svete bol samý polárkový krém a nebom sa preháňali cukrárske autá a celá zima je tak veselo sladkobiela. Že snehová kalamita? Hračka!