reklama

Gaja a zmrzlinový sneh

Bolo ešte prítmie, keď som rozoznala obrysy psích uší a strapatej štice. Za nimi tmavé zimné svitanie. Gaja bola pri mne na posteli celkom blízko a videla som, ako uprene hľadí von oknom. Spala som ďalej. Keď som sa znovu prebudila, bolo už zrelé ráno, belšie, oveľa belšie, nie ako po iné zimné dni, keď deň otvára tma, lenivo prikrývajúca mesto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Gaja stále ticho sedela, takmer bez pohnutia, len nenápadné pohyby strapatej ofiny naznačili, že občas žmurkla. Otočila ku mne hlavu a spoznala, že som hore. Nadšene skočila prednými labami na moju perinovú hromadu, až som sa od bolesti prehla. V očiach mala nedočkavosť a v hlase naliehavosť, keď studeným čumákom dorážala na moju tvár, uši, nos. Posadila som sa a pozrela na strechy domov v atriu. Boli biele.
Usmiala som sa. Gaja vedľa mňa vrtela chvostom a stála na všetkých štyroch aby mohla hneď a zaraz vyštarovať. Hneď ako sa postavím z postele.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu


Neviem ako sa to stalo, že Gaja bola zrazu za bránou. Nebyť vodítka, ani by som nevedela, že mám so sebou psa. Za každou zákrutou sa mihla rýchlosťou svetla. A pritom všetko naokolo bolo také tiché. Biele a mäkké a vločky do toho ticha padali ešte tichšie, akoby nechceli rušiť ani len svojím letom. Len krátke studené tóny topiace sa na mojej tvári prezrádzali, že nie sme v Brueghelovom obraze, ale v zimnom meste a biele pod mojimi nohami nie je papierový piesok ale voda, ktorá netečie.


Tak ale takto to vonkoncom neprežívala Gaja. Biely chodník bol po pár chvíľach plný čiernych psích láb a ďalšie pribúdali s rýchlosťou blesku. Väčšina z odtlačkov končila dlhou čiarou, keď sa rozjarený pes šmykol a letel ďalej napoly po riti. Jančila v tom snehu akoby ho všetok chcela ešte raz rozvíriť aby znova padal a padal. A do toho všetkého ho – žrala. Ale nie len také zdvorilostné ulíznutie. ŽRALA. Papuľa tesne nad zemou vyžierala cestičku v snehu ako chlpatý pacman. Ratrak mohol hrdzavieť závisťou. Mezditým ako sa snažila nadýchnuť sa keď jej sneh zabehol, grgala naglganý vzduch. Zimná rozprávka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Na venčiacej ploche sme museli vyzerať tak akosi nezvyčajne. Pes sa totiž venčil zadkom napred a miesto chôdze Gajka predo mnou cúvala. Úžasné veci si treba užiť naplno a keďže mojetopánky pri chôdzi vykopávali malé hrudky snehu, skákala po nich akobyto boli mačky letiace z neba. Neviem celkom dobre, koľko toho snehu chcela zožrať, ale všetko, čo zožrala dovtedy, jej bolo málo. Zožrala ho toľko, že ten, čo sa v nej roztopil, hneď aj vypúšťala ako malý tanker na snehovom mori. Keď bola menšia, roztopila sa nám zvyčajne až doma. Mláčka rozlievajúca sa pod naším chlpatým snehuliakom bola jasným znakom, že tento odmäk už nestihneme vyvenčiť.

Každú zimu mám pri Gaji pocit akoby všetok sneh na svete bol samý polárkový krém a nebom sa preháňali cukrárske autá a celá zima je tak veselo sladkobiela. Že snehová kalamita? Hračka!

Vladimíra Bahnová

Vladimíra Bahnová

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rano sa zobudzam a vecer zaspavam a to medzi tym mi nedava zmysel. Ale nas pes v tom ma celkom jasno. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáGaja

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu