Vladimíra Bahnová
Gaja a zmrzlinový sneh
Bolo ešte prítmie, keď som rozoznala obrysy psích uší a strapatej štice. Za nimi tmavé zimné svitanie. Gaja bola pri mne na posteli celkom blízko a videla som, ako uprene hľadí von oknom. Spala som ďalej. Keď som sa znovu prebudila, bolo už zrelé ráno, belšie, oveľa belšie, nie ako po iné zimné dni, keď deň otvára tma, lenivo prikrývajúca mesto.